Conjugaison:italien/zufolare
zufolare, verbe régulier du premier groupe, conjugué avec l’auxiliaire avere.
Modes impersonnels
| Mode | Présent | Passé | |||
|---|---|---|---|---|---|
| Infinitif | zufolare | \d͡zu.fo.ˈla.re\ | avere | zufolato | \a.ˈve.re d͡zu.fo.ˈla.to\ |
| Gérondif | zufolando | \d͡zu.fo.ˈlan.do\ | avendo | zufolato | \a.ˈven.do d͡zu.fo.ˈla.to\ |
| Participe | zufolante | \d͡zu.fo.ˈlan.te\ | zufolato | \d͡zu.fo.ˈla.to\ | |
Indicatif
Conditionnel
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Subjonctif
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Impératif
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||